Ryoichi Kurokawa_2

V mojej hlave

interview s Ryoichi Kurokawom

 

 

IK> Čo ťa priťahuje na videu – dnes už overenej umeleckej forme?

RK> Pomocou zvuku a obrazu sa dá pracovať s časom. A to takým spôsobom, ktorý iné umelecké kategórie, napríklad maľba alebo socha, neumožňujú.

IK> Kedy si začal pracovať s videom?

RK> Pred desiatim rokmi. Najprv som sa v snahe vytvoriť si vlastný svet pohyblivých obrazov venoval počítačovej animácii. Pre moju generáciu je počítač bežným nástrojom, niečo ako ceruzka. Audiovizuálny jazyk môžeme považovať za súčasné globálne nárečie.

IK> Bolo ťažké presvedčiť umelecký svet o právoplatnosti tohto média?

RK> Nie, pretože v súčasnom umeleckom svete je video už dávno zavedené a uznávané. Aj keď rozdiel medzi terajšou generáciou audiovizuálnych umelcov a tradičnými videoartistami je v trochu odlišnom vnímaní funkcie umenia. Súčasný umelec sa ocitá na mnohých platformách nielen v galériách alebo múzeách, ale aj v kluboch či na festivaloch. Považujem to za najväčší pokrok a táto evolúcia súvisí s akceptáciou digitálnej kultúry.

IK> V tvojom prípade môžeme hovoriť o vysokom stupni kompaktnosti. Bolo ťažké ju dosiahnuť?

RK> V skutočnosti sa všetko do značnej miery deje v mojej hlave. Na diele zvyknem pracovať najprv „mentálne“, až potom ho nejakým spôsobom začnem konkretizovať. Až potom prichádzam s niečím hmatateľným, ale vďaka tomuto procesu je výsledok napokon abstraktný. Primárnym zdrojom mojej inšpirácie je vždy príroda. Hybridné miešanie analógového materiálu a digitálnej postprodukcie je ďalšou z kľúčových vecí. Vlastne celá moja tvorba je postavená na tejto hybridnosti. Medzi analógovým a digitálnym, ale aj medzi časom a priestorom, medzi celistvým a rozdrobeným, reakčným a meditatívnym, sluchovým a vizuálnym.

IK> Poďme k synestetickému zážitku z obrazu a zvuku. Čo ťa vlastne zaujíma viac: synchronizácia audiovizuálnych elementov alebo pohrávanie sa s ich efektnými „kolíziami“?

RK> V skutočnosti sa pokúšam najmä o vytvorenie priestoru, v ktorom by mohli koexistovať dva rôzne materiály. To však neznamená, že by zvuková a obrazová zložka museli splynúť v „božskej“ syntéze, skôr mi ide o to, aby do seba synteticky „narážali“. V rámci mojej audiovizuálnej tvorby ich považujem za časti rovnakého celku, rozličné vektory toho istého diela.

 

IK> Aká je tvoja umelecká história? Čo ťa priviedlo do bodu, v ktorom sa teraz nachádzaš?

 
RK> Nemám žiadne špeciálne umelecké vzdelanie. Na univerzite som neštudoval ani dizajn, ani hudbu. V skutočnosti som samouk. Na začiatku som tvoril veci len tak pre zábavu. No je pravdou, že ma vždy bavila architektúra, dizajn, fotka alebo film, a tieto majú na mňa stále obrovský vplyv. Skôr ako som sa stal umelcom, zaujímal sa viac o iné než digitálne umenie. Napríklad som mal veľmi rád Josepha Beuysa.
 
IK> Spolupracuješ aj s japonskými umelcami z hudobnej techno scény, ako Aoki Takamasa alebo Yoshihiro Hanno z labelu Progressive Form, ale aj s hudobníkmi všeobecnejšieho zamerania, ako sú Ryuchi Sakamoto či Haruomi Hosono. Čo konkrétne ti tieto kolaborácie prinášajú?
 
RK> Spolupráca prináša so sebou pocit „novosti“. Skutočnosť vzájomnej výmeny a diskusií mi umožňuje generovať nové umelecké nápady, ku ktorým by ma moja sólo práca možno nikdy nedoviedla. Kolaborácia mi tiež umožňuje väčšiu flexibilitu, čo sa týka použitia umeleckých metód. Často sa vďaka tomu cítim aj slobodnejší. Nerobím rozdiely medzi umelcami z techno alebo tradičnej umeleckej scény, pretože odkedy pracujem s hudobníkmi, vnímam hudbu predovšetkým ako zvuk. 

 

 

? Ivana Kohlhammer
: Ryoichi Kurokawa


viac v ENTER No.14+15