interview s Ryoichi Kurokawom
IK> Čo ťa priťahuje na videu – dnes už overenej umeleckej forme?
RK> Pomocou zvuku a obrazu sa dá pracovať s časom. A to takým spôsobom, ktorý iné umelecké kategórie, napríklad maľba alebo socha, neumožňujú.
IK> Kedy si začal pracovať s videom?
RK> Pred desiatim rokmi. Najprv som sa v snahe vytvoriť si vlastný svet pohyblivých obrazov venoval počítačovej animácii. Pre moju generáciu je počítač bežným nástrojom, niečo ako ceruzka. Audiovizuálny jazyk môžeme považovať za súčasné globálne nárečie.
IK> Bolo ťažké presvedčiť umelecký svet o právoplatnosti tohto média?
RK> Nie, pretože v súčasnom umeleckom svete je video už dávno zavedené a uznávané. Aj keď rozdiel medzi terajšou generáciou audiovizuálnych umelcov a tradičnými videoartistami je v trochu odlišnom vnímaní funkcie umenia. Súčasný umelec sa ocitá na mnohých platformách nielen v galériách alebo múzeách, ale aj v kluboch či na festivaloch. Považujem to za najväčší pokrok a táto evolúcia súvisí s akceptáciou digitálnej kultúry.
IK> V tvojom prípade môžeme hovoriť o vysokom stupni kompaktnosti. Bolo ťažké ju dosiahnuť?
RK> V skutočnosti sa všetko do značnej miery deje v mojej hlave. Na diele zvyknem pracovať najprv „mentálne“, až potom ho nejakým spôsobom začnem konkretizovať. Až potom prichádzam s niečím hmatateľným, ale vďaka tomuto procesu je výsledok napokon abstraktný. Primárnym zdrojom mojej inšpirácie je vždy príroda. Hybridné miešanie analógového materiálu a digitálnej postprodukcie je ďalšou z kľúčových vecí. Vlastne celá moja tvorba je postavená na tejto hybridnosti. Medzi analógovým a digitálnym, ale aj medzi časom a priestorom, medzi celistvým a rozdrobeným, reakčným a meditatívnym, sluchovým a vizuálnym.
IK> Poďme k synestetickému zážitku z obrazu a zvuku. Čo ťa vlastne zaujíma viac: synchronizácia audiovizuálnych elementov alebo pohrávanie sa s ich efektnými „kolíziami“?
RK> V skutočnosti sa pokúšam najmä o vytvorenie priestoru, v ktorom by mohli koexistovať dva rôzne materiály. To však neznamená, že by zvuková a obrazová zložka museli splynúť v „božskej“ syntéze, skôr mi ide o to, aby do seba synteticky „narážali“. V rámci mojej audiovizuálnej tvorby ich považujem za časti rovnakého celku, rozličné vektory toho istého diela.
IK> Aká je tvoja umelecká história? Čo ťa priviedlo do bodu, v ktorom sa teraz nachádzaš?
? Ivana Kohlhammer
: Ryoichi Kurokawa
viac v ENTER No.14+15