interview s Orlandom Hoetzelom
RK> Pri prelete nad tvojím ilustrovaným územím som mal pocit, že sa vraciam niekam o pol storočia späť. Niečo ma však nútilo zložiť ďalekohľad. Nevedel som prísť na to, či ide o vtipné strieľanie si z tradície vo vektorovom podaní, alebo dekadentný revival americkej elegancie 50-tych rokov, alebo o vylepšenú zbraň podľa nákresov Hergého...
OH> Vtipné je, že som si vždy myslel, že som ovplyvnený francúzskym claire ligne komiksom. Lebo práve v čase, keď som žil a študoval v Paríži som sa pevne rozhodol, že budem pilotným ilustrátorom. Na druhej strane som si uvedomoval, že Amerika je krajinou pop-kultúry # 1. Dodnes tam existuje silná tradícia ilustrácie, vychádzajú tam nádherné publikácie, dokonca aj skvelé knihy pre deti. Takže zdá sa, že chtiac-nechtiac som ovplyvnený aj americkou pop-kultúrou, karikatúrou a ilustráciou ako aj zvyškom amerického umenia. Myslím, že som absorboval všetky tieto záležitosti. Dnes sa už snažím iba autorsky prerozprávať príbeh pomocou techník, ktoré ovládam. Základom je pre mňa ukázať vo výsledku istý dôvtip, humor, možno aj akúsi zasnenosť, samozrejme, vždy v intenciách danej témy.
RK> Málokto dnes má čas uvedomiť si, že dvojrozmerný obraz, na ktorý zíza má asi tak tridsaťtisíc rokov. Čo nás, v istom zmysle stále pravekých, na kresbe tak fascinuje? Zrejme to súvisí s našou zúfalou snahou zastaviť čas...
OH> Podarená otázka, na ktorú si si aj sám odpovedal. Súhlasím. I keď nie som expertom na dejiny umenia, myslím, že obraz v minulosti mal silu, ktorú si dnes už ťažko dokážeme predstaviť. Potom sa tu jedného dňa objavil pán Walter Benjamin a aura umeleckého diela sa údajne stratila. No neviem, či je to tak. Možno sme po celú tú dobu iba na úteku pred vlastnými vizuálnymi dojmami, ktoré nás prenasledujú. Možno len hľadáme trochu pokoja a niektorí ho jednoducho nachádzajú v dvojrozmernej ploche. Je možné, že dielo svoju auru ešte definitívne nestratilo, lebo sú tu ešte jednotlivci, ktorí sa ju zúfalo snažia dielu prinavrátiť.
RK> Mávaš fóbiu z okolitých autorov? Alebo jednoducho obavy, že sa nedá byť takýmto spôsobom ovplyvnený, čo vedie často k následnému porovnávaniu a škatuľkovaniu autora?
OH> Sledujem práce mnohých umelcov a ilustrátorov. A myslím, že nechať sa ovplyvniť skvelým umením umelcovi nijako neuškodí. Vyhnúť sa tomu je vlastne ako si povedal, nemožné. Takže sa nebojím, lebo moji hrdinovia sú: Walter Trier, Tomi Ungerer, Hergé, Walt Disney a hrdinovia jeho starších animovaných filmov, Dupuy a Berberian, Avril, François Berthoud, Brian Cronin, Blexbolex, Atak… Aspoň niektorí z nich.
RK> Myslíš, že nastal čas zrevidovať estetické vnímanie, založené viac na prirodzenosti, prírodnosti? Nie je to začiatok „teplej vojny“ voči technokracii?
OH> Nie som si úplne istý, i keď chápem tvoju otázku. Pokúsim sa odpovedať. Pokiaľ ide o ilustráciu, vidím zmenu a to v súvislosti so zaužívanými estetickými normami dnešnej doby. Napríklad na škole módneho dizajnu, kde učím ilustráciu, nepoužíva žiadny zo študentov počítač! Ručne kreslená alebo aspoň ručne pôsobiaca ilustrácia je „in“. Veľa sa toho zmenilo. Žiadne okaté pitie šampanského, ani značkové nákupné tašky v ručičkách dlhonohých dievčat. Pretože svet nie je taký. Takže v súčasnej ilustrácii ožíva práve dôvtip, najmä pri tvorbe vlastných konceptov a osobný hand-made dizajn.
RK> Do akej výšky vieš preskočiť laťku verejného vkusu? Alebo radšej podliezaš? Zdá sa, že neprežijeme bez toho, aby sme niečo nekúpili a nepredali... Vieš si predstaviť lepšiu alternatívu?
OH> Ako ilustrátor nechcem byť úplne mimo „systému". Úžitkové umenie je pre mňa a mojich kolegov zároveň tým ako pracovať pre klientov, ako ilustrovať príbehy, ktoré ale prichádzajú odinakiaľ. To, čo spravilo vo svete taký neporiadok je veľká finančná kríza v priebehu posledných troch rokov, no spätne aj neoliberalizmus posledných 20-30 rokov, ultrarýchly kapitalizmus a maximalizácia zisku. Toto všetko bolo a je pre umenie smrteľne jedovaté. Ľudia, ktorí nevedia nič o umení, rozhodujú o tom čo, ako a kedy sa bude prezentovať a publikovať. Chýba konzistencia. Zdá sa, že nie je čas pracovať na niečom, čo by malo aj dlhodobejší charakter a úžitok. Prial by som si, aby bolo viac ľudí, ktorí by si našli čas a vstúpili do dialógu s ilustrátorom a dôverovali mu. Skutočne lepšou alternatívou by bolo zabudnúť na to, že “tvrdá práca“ vedie vždy k "dobrým peniazom", ktoré vedú k "trvalému šťastiu". To je totálny nezmysel! Ja osobne navrhujem mierny downgrade. Trochu sa stíšiť a zamerať sa na vlastné umenie a tvorbu.
RK> Čo dnes znamená originalita autora? Terabajty (vizuálnych) informácií, kópie kópií kópií...
OH> Je ťažké, až nemožné sa tomu vyhnúť. Dnes existuje príliš veľa umelcov a neumelcov, ktorí produkujú a publikujú nadmerné množstvo obrázkov, ktoré preletia celým svetom v priebehu niekoľkých sekúnd. Sú rýchlo kopírovateľné, recyklovateľné alebo reinterpretovateľné. Možno by sa mal divák viac trénovať v tom, aby si uvedomoval, že nemá veriť všetkému čo vidí, respektíve, že sa len málokedy díva na 100%-ný originál. Divák by mal byť vo výbere múdrejší a nenechať sa ovplyvniť všetkým čo má pred očami.
RK> Takže dá sa ešte veriť veľkým myšlienkam v umení?
OH> Verím na magický moment čírej radosti vyprovokovanej umením, v kombinácii so silným sebauvedomením.
? Richard Kitta
: Orlando Hoetzel
