interview s Polonou Tratnik
RK> Nové formy v umení sú väčšinou osviežujúce. Myslíš si, že napriek tomu je potrebné vždy nejako mixovať to, čo je, s tým, čo už bolo? V podstate ma zaujíma tvoj názor na ideovú kontinuitu a tradíciu v umení.
PT> Zaujímajú ma tradície. Rozmanité tradície. V konceptoch, ktoré nemusia byť nevyhnutne umelecké. Mám slabosť aj pre filozofiu. Dalo by sa povedať, že vo svojich umeleckých prácach prepájam tradičné umelecké záujmy, a niekedy je to naozaj zábavné. Začínam sa napríklad realizovať na poli biotechnologického umenia, vychádzajúc zo sochárstva, používam vosk a materiály pripomínajúce vzhľad či štruktúru pokožky, to všetko v snahe dosiahnuť zdanie prítomnosti tela, osoby. Tento záujem by sme mohli nájsť vo fotorealistickej soche, v renesančnom sochárstve a jeho tradícii voskových sôch a pod. Ďalším vstupom bola poézia. Tá je možno najprehliadanejším aspektom mojej práce, ale mne sa zdá byť rovnako dôležitá. Pre umelca je veľmi dôležité neustále sa učiť, obohacovať sa skúsenosťami, všetko spochybňovať. V opačnom prípade nemôžeš hovoriť o niečom, čo nepoznáš, nedokážeš ani len vnímať daný problém. Je jasné, že musíš poznať situáciu, možné pozície a premýšľať aj nad inými perspektívami.
RK> Áno, spájanie nových technológií, vedeckých výskumov a umeleckých konceptov je dnes veľkou výzvou pre mnohých kreatívcov. Ako je to s finančnou podporou umeleckých projektov v Slovinsku? Môžeš povedať, že si s danou situáciou spokojná?
PT> Finančná podpora je veľmi veľkým problémom. Nesúhlasila by som úplne s tvrdeniami, že podpora umenia je nepodstatná. Žijeme vo svete, v ktorom je čoraz menej možné prežiť bez pravidelného príjmu. Z minulosti sú známe príklady umelcov, ktorí si jednoducho vzali bohatých partnerov, alebo pracovali pre panovníka či cirkev. Veľa umelcov dnes pracuje na zákazku. Je naivné sa domnievať, že zákazky nie sú ideologické, najmä tie z fondov Európskej únie. Vo vede je to rovnaké – ľudia robia to, za čo sú im ponúkané peniaze. Je pravdou, že Michelangelo namaľoval úchvatný strop, ktorý nie je len tým, čo zobrazuje; práve to, čo je tam navyše, sa počíta. Je tiež pravdou, že podpora určuje produkciu. Ten, kto podporuje, vie, prečo to robí. A umelec si musí byť vedomý tohto nebezpečenstva – byť k službám niekoho, ideológiám a politickým cieľom. Preto nie každé peniaze sú dobré. Je dôležité vedieť, čo za ne treba urobiť. Ľudia niekedy uvažujú: prečo by sme mali dať peniaze niekomu, kto dekonštruuje to, čo máme a čo si užívame? Neuvedomujú si problém ideológií podporujúcich určité záujmy, ktoré nemusia byť ich záujmami. Tento problém bol skvele demonštrovaný napríklad vo filme Český sen, ktorý inak veľmi rada ukazujem svojim študentom.
RK> Je zaujímavé, ako dokážeme so zmenou našej geografickej pozície, meniť i naše myslenie a vnímanie, dokonca dnes vďaka internetu aj virtuálne.
PT> Áno, získavanie akýchkoľvek skúseností je nesmierne dôležité, rovnako ako aj oboznamovanie sa s inými kultúrami a ich štruktúrou. Ale podstatný je aj samotný existenciálny rámec. To je dimenzia problému, o ktorom sa v podstate málo diskutuje: v Severnej Amerike by si dostal priemernú mzdu 50000 $ ročne. V Slovinsku dostaneš za rovnakú prácu 15000 EUR. Nájomné je nižšie, ale strava a ostatné záležitosti stoja takmer rovnako. V Štátoch máš, samozrejme, ešte relatívne vysoké výdavky za zdravotné poistenie a služby. Takže ak berieme do úvahy celý život človeka, jeho príjmy a výdavky sa takmer vyrovnajú. No ak zvážime, čo znamená cestovné 1000 EUR pre Američana, a čo pre Slovinca, okamžite vidíme, že je to výška celého platu Slovinca a tretina zárobku Američana. Potom vieme pochopiť, prečo Američania a ich umelci lietajú často, prečo môžu byť všade, a prečo sú napríklad Macedónci z ich nízkymi príjmami vyradení z (umeleckej) mapy sveta.
RK> Zrejme to súvisí s odvekou horizontálnou schizofréniou: Východ – Západ. Ale nie je chybou, že sa sami nezaujímame o lokálne kultúry, ktoré sú v rámci Európy naozaj rozmanité?
PT> Nezaujímame sa, a to z rovnakého dôvodu. Pre umelcov Západu je jednoduchšie získať podporu, cestovať hore-dole, byť prítomnými, financovať si produkciu, mať slušné katalógy, organizovať pompézne prehliadky na úchvatných miestach... Ak si umelcom z Východu a dostaneš relatívne dobrú podporu z domácej inštitúcie (myslím oproti zvyčajnej podpore), si v porovnaní s tým, kto dostane grant 20000 EUR alebo rezidenčný pobyt v inštitúcii so zabezpečeným ateliérom, technickou asistenciou, produkčnými výdavkami a platom, nezaujímavý. Veľkým problémom je, že Európska únia vyhlasuje výzvy ponúkajúce peniaze zhromaždené od nás všetkých, ale tie obsahujú často nesplniteľné podmienky pre tých chudobnejších. Výsledkom je takáto situácia: ak mám dobré informácie, v celých dejinách ERT Starting grantu bol z východnej Európy schválený iba jediný projekt. Išlo o 1,5 milióna EUR, zhruba 80% podpory smeroval do Británie, 10% do Francúzska a 10% do Nemecka. Znamená to, že ľudia z východnej Európy jednoducho nie sú dosť bystrí? Ide o politický problém! Ak dovolíme, aby sa toto dialo, nemáme šancu. Z dlhodobého hľadiska to znamená, že tí momentálne najmocnejší budú v budúcnosti ešte mocnejší. Peniaze vyrábajú ďalšie peniaze a moc. A my sedíme a čakáme. Je to vražda a samovražda. Ak zvážime výzvy týkajúce sa kultúry, objavíme podobné problémy. Takto sa stávame sluhami bohatých a mocných. Och, zabudla som ešte spomenúť, že ten, kto je pri moci, píše dejiny. To znamená, že kto nebol prítomný na súde, neexistoval. Kto neexistoval, nemá možnosť šíriť svoj názor. Ocitáme sa v kruhu. Poznáme to z minulosti, ale doposiaľ sme sa dostatočne nepoučili.
? Richard Kitta
: Polona Tratnik
viac v ENTER+ / slovinsko
